Schopfer - stvoriteľ a zároveň ničiteľ

Oblasť, v ktorej je baníctvo doslova vpísané v genóme miestnehej populácie. Už za čias kráľovstva boli niekdajšie banské mestá pod Štiavnickými vrchmi preslávené hlavne pre bohaté ložiská zlata a dravých kovov, no tak, ako pri všetkom, aj tu platí príslovie nič netrvá večne. Dnes sú pre domácich staré štôlne len strašiak, keďže neraz chodby vedú popod celé ulice, a kedykoľvek sa môžu prepadnúť. Hoci by sa zdalo, že tu už len sotva natrafíme na fárajúceho baníka, opak je pravdou. Stále tu funguje zlatá baňa s menom Rozália. 

Napriek faktu, že kopce v sebe majú viac dier ako ementál, jedna z "dier" fascinuje a láka mnoho montanistov. Tou dierou nemôže byť ziadná iná diera než Schopfer ( alebo stvoriteľ). Jedná sa o rozsiahly čiastočne zatopený komplex chodieb, v ktorých sa historické baníctvo prelína s moderným komunistickým. Dá sa povedať, že v Schopfer bani sa ako v jedinej dá pozorovať vývoj baníctva, nakoľko sa dá naraziť na ručne razené časti, časti strieľané za pomoci pušného prachu a nakoniec i pomocou Prešporskej plastickej banskej trhaviny s názvom Danúbit. Práve táto evolúcia baníctva zapísaná v stenách banského diela fascinuje a láka mnoho prieskumníkov.

Naše expedície do podzemia a útrob bane Schopfer boli celkovo dve, no obe nedopadli najlepšie. Počas prvej expedície na troch kráľov sme preskúmali hornú - historickú časť. Po zdolaní série komínov a úpadníc, kde sa mimochodom dajú nájsť celkom pekné vzorky ametystu, sa ocitáme v chodbe. Ľavá časť vedie ku pôvodnému vstupu, no po pár metroch končí závalom, a tak pokračujeme opačnou stranou hlbšie do bane. Pohorie je sopečného pôvodu, o čom napovedajú i mocné čierne steny. Práve preto sa v bani nachádza len minimum závalov, no ani náhodou nie je bezpečná. Číha tu omnoho zákernejšia hrozba v podobe CO2.  Vrátime sa však ku našej ceste hlbšie do bane, CO2 má ešte čas. Po prejdení nudnej a nezáživnej chodby sa pred nami objavuje prvá výzdoba v podobe kvaplov. Za nimi nasleduje povedzme že zaujímavá časť v podobe banského gápľa. Keď ešte chodbami nechodili prieskumníci ale baníci, motor banského gápľa predstavovali kone. Áno, i tu spolu s baníkmi fárali aj kone. Dnes však po tejo technológii neostala v podzemí žiadna stopa okrem slepej šachty. Na pamiatku si spravíme pár fotiek a pokračujeme ku ikonickej časti, podľa ktorej túto baňu spoznajú všetci. V tme sa pred nami objavuje obrovská kolmá dobývka, na ktorej dno nedokážu dosvietiť naše svetlá. A samozrejme, naša pozornosť sa upriamuje na historické schodisko, ktoré je takmer rovnako staré, ako dielo samotné.  No pre nedostatok času sa pri schodisku otáčame a vraciame sa na povrch. Počas návratu cez sériu komínov a úpadníc si táto "diera" zobrala svoju daň,  a jeden z členov expedície stratil čelovku (dodnes nechápem, ako sa mu to podarilo :D)

Druhá expedícia nasledovala o niekoľko mesiacov neskôr, tentokrát sme však sfárali pod povrch len dvaja. Cieľom bolo preskúmať celú dolnú časť, teda tú modernú. Po zostúpení schodiskom sa ocitáme pri veľkej vodnej nádrži, ktorá je dnes naplnená už len bordelom po prieskumníkoch. Pár ich niekedy v podzemí aj prenocovalo. Modernú chodbu pod nádržou však niešo špatí. Okrem tej nezáživnej hornej etáže bane je to aj podivný piesok. O bezpečnosti a zdravotnej nezávadnosti tohto piesku sa nič pozitívne povedať nedá, keďže je to flotačný kal, teda odpad po úprave rúd. Kde tu z tohto toxického bordelu trčí pozostatok pochovaného banského vozíku, pár značiek informujúcich o vzdialenosti portálu a pozostatok divného nakladača. Snažím sa nájsť aspoň niečo zaujímavé, no Schopfer znovu sklamal. Dlhá moderná chodba naplnená flotačným kalom nás nakoniec dovádza až ku portálu. Tu už preventívne vypíname svetlá a len za slabého denného svetla prenikajúceho do tmy sa potichu približujeme stále bližšie ku portálu. Pred nami hrdo stojí vystavená lokomotíva, ktorá má za sebou zapriahnuté banské vozíky. Chvíľu sa kocháme pohľadom na denné svetlo, no nesmieme sa tu zdržiavať veľmi dlho, preto sa otáčame a smerujeme nazad pod nádrž. Čaká na nás ešte cez 3,5km chodieb a toxického kalu. Spolu s rastúcou vzdialenosťou od nádrže rastie aj výška kalu, a zároveň pozvoľna začína klesať koncentrácia kyslíku. Na scénu sa nenápadne hlási CO2. Nás však tento neviditeľný zabiják nemá šancu dobehnúť vzhľadom na priaznivé atmosferické podmienky, ktoré počas nášho prieskumu panujú.  Bezpečne sa teda dostávame do niekdajšej strojovne výťahu, v ktorej je za bežných podmienok nedýchateľné prostredie. Hoci bol vysoký tlak vzduchu, v priestoroch strojovne je stále ťažký vzduch. Pokračujeme teda hlbšie do útrob. Postupne sa dostávame na vzdialenosť 2200m od vstupu. Na stenách sa objavuje zaujímavá mineralizácia, ktorá je viac menej klasická pri prítomnosti extrémnej koncentrácie CO2. Paródiou je i nález rozpadnutého dokumentu s názvom "bezpečnosť práce". Vzduch je ťažký, chodba sa takmer nevetrá, no i tak pokračujeme ku cieľu v podobe 3500m od portálu. Nebudem opisovať celú cestu, no ku nášmu cieľu sa aj tak nedostávame. Prechádzame okolo strážcu podzemia v podobe snehuliaka vytvoreného z flotačného kalu. Smutné že v čase, keď si pár postavičiek dáva namiesto zubov osádzať drahokamy, má snehuliak v útrobách bane niečo, čo nik iný. Oči vytvorené z ametystov. 

Druhá expedícia sa končí na vzdialenosti 3000m od potrálu. Nasleduje už len nekonečná nudná cesta na povrch, ktorá sa samozrejme nevyhla komplikáciám, a znovu v sérií komínov a úpadníc. Pri prvej expedícií jeden z členov stratil čelovku (ktorú sme nakoniec pri druhej expedícií aj našli), a tentokrát sa mi pre istou podarilo zaseknúť sa v jednej úzkej časti komínu. Nič príjemné po x kilometroch, prekonaní desiatok metrov stúpania a pri totálnom vyčerpaní. To bol aj moment, v ktorom som v duchu začal nadávať na celú túto "blbodieru" a začal som ju nenávidieť. 

Celkovo sme v podzemí strávili takmer 8 hodín vkuse. 

*Blog je písaný subjektívne, nemusí sa zhodovať s názorom montanistov a prieskumníkov.*