Košík
0
0,00 €
Soľ nad zlato, alebo Prešovská soľná baňa
25.09.2024
Podľa rozprávky Soľ nad zlato má soľ skutočne cenu zlata. Toto múdro platí aj v príbehu Prešovskej soľnej bane a solivaru. Už za čias dávno minulých, konkrétne pred 439 rokmi naši predkovia dolovali toto vzácne dochucovadlo, a dodávali ho aj za hranice dnešného Slovenska.
Video z areálu solivarov od kolegu urbexera 24 Invisible:
Baňa, respektíve šachta Leopold bola funkčná ešte počas obdobia, v ktorom sa namiesto ťažných strojov používali kone a miesto zbíjačiek baníci pracovali s kladivkom a sekáčikom. Samotná soľ bola zo spodku šachty Leopold ťahaná na povrch pomocou gápľa. Gápeľ fungoval na podobnom princípe, ako dnešné výťahy. Lano, ktoré bolo ukotvené na otočnom mechanizme z dubového dreva, bolo poháňané konskou silou. Na druhom konci lana bol zavedený náklad, a podľa smeru otáčania otočného mechanizmu putoval buď ku dnu šachty, alebo na povrch z útrob bane.
Samotná šachta Leopold bola vyrazená na tú dobu veľmi rýchlo - za dva roky (1570-1572), a dosiahla hĺbku 155m. Je neuveriteľné, ako to niekdajší baníci dokázali. Kamennú soľ ťažili ručne na troch obzoroch (poschodiach) 200 rokov, čo naznačuje rozlahlosť tohto banského diela. Okrem šachty Leopold do podzemného banského systému viedlo ešte ďalších 7 šácht.
182 rokov zliezali baníci pre kamennú soľ po dubových rebríkoch dole do šachty. Čakanmi, kladivami, dlátami a želiezkami kopali a odlamovali kusy kamennej soli. Ukladali ich do noší a na chrbtoch ich namáhavo vynášali hore. Ich plat závisel od toho, koľko a akej kvalitnej kamennej soli dokázali dobyť a vyniesť na svetlo sveta.
Tak, ako v každom banskom diele, baníci narazili na vodu, ktorá postupne kompletne zatopila všetky tri obzory a šachty. To však baníkov neodradilo, a začali soľ získavať práve z banskej vody, ktorá jej obsahovala až 40%. Ku takejto ťažbe im stále pomáhal gápeľ a kone, no od roku 1908 sa gápeľ postupne elektrifikoval a modernizoval.
Soľanku vyťahovalo z podzemia konopným, neskôr už oceľovým lanom osem koní cez dômyselný bubnový mechanizmus. Do podzemia spúšťali obrovský 700-litrový vak ušitý z dvoch volských koží. Plné vrece vážilo až tri tony, a kone ich za hodinu na povrch vytiahli až 8. Po elektrifikácii sa tento počet značne zvýšil. Soľanka sa z neho hneď vylievala do dreveného žľabu a putovala do zásobníkov, četerní, v druhej budove pod gápľom.
Príbeh šachty Leopold, rovnako ako aj celého závodu na spracovanie sa končí v roku 2009, kedy do podniku vstúpili Rakúšania a zo dňa na deň odstavili kompletnú výrobu. Stroje skončili v zbere, prípadne sa odviezli za hranice. Jednalo sa o neférový konkurenčný boj.
Šachta Leopold musela byť v roku 2004 z bezpečnostných dôvodov zasypaná. Soľanka totiž stúpala stále vyššie a vyššie do pôdy, spodnej vody, studní a ohrozovala miestnych ľudí. Stúpa aj dnes, presakuje napriek tomu, že ju zasypali zeminou a ílom.