Farebné tajomstvo Banskej Štiavnice
Na vstupe sú mohutné železné dvere, ktoré naznačujú, že na prieskum podzemia môžeme zabudnúť. Po chvíli však zistíme, že nepredstavujú žiadnu prekážku, a tak vstupujeme do bane. Prvé čo vidíme je zával a voda. Nad hlavami máme veľkú dutinu, ktorá však nevznikla závalom. Ponad portál totiž vedie cesta ku chatám.
Po prekonaní úvodného závalu na nás čakajú skorodované hajcmany spoločne s drevenou vystužou. Od tohto miesta sa začína voda farbiť dožlta. Farba naberá na sýtosti, po každom kroku sa z dna dvíha ku hladine mrak usadenín. Farba úspešne maskuje všetko, čo sa nachádza pod vodou, postupujeme veľmi opatrne. Postupne vo mne rastie panika a strach, ktorá sa objaví stále, keď nevidím, či pod vodou náhodou nestriehne pasca v podobe zatopenej šachty.
Dostávame sa na prvú križovatku. Hlavná chodba vedie rovno, doprava sa odpája krátka chodba, na ktorej konci je múr. Dá sa preliezť, no radšej sa vrátime na križovatku. Na jej ľavej strane sa nachádza zával. Ten však nikomu neodporúčam preliezať, teda pokiaľ sa nechce naučiť lietať. Za závalom je totiž šachta hlboká okolo 100m.
Kráčame, lepšie povedané brodíme sa ďalej hlavnou chodbou. Voda už stúpla na úroveň kolien, miesami siahá až nad kolená. Na stenách je čierny pás. V jeho úrovni je väčšinou aj voda, pre predstavu siaha zhruba do polovice stehien. Postupne sa dostávame na ďalšiu križovatku cez sériu závalov. Voda sa zo žltej zmenila na sivú. Dosť ma prekvapilo, že v bani nebol CO2. Vráťme sa však ku križovatke. Pravá vetva je po pár m zavalená, takže jej nevenujeme pozornosť a pokračuje rovno.
Chodba sa začína zužovať, objavuje sa biela chodba zdobená mineralom. Pri pohľade na minerál okamžite spozorniem. Niekde som ho už videl. Objavoval sa v inej bani v chodbe, kde bola veľká koncentrácia CO2. Podľa merača však nenastala žiadna zmena v koncentrácii O2, stále bola 20,7. Pokračujeme teda chodbou až sa dostávame na koniec bane.
Pred nami je niečo neskutočné. Krvavo červená voda v chodbe, na ktorej konci je stará drevená násypka. Jej vnútro zdobila farebné kvaple. Znovu sa mi toto miesto podobá na inú lokalitu. Konkrétne na Pezinské rádioaktívne peklo s názvom Horný Augustín. Čierne limonitove kvaple rozpadajúce sa pri každom dotyku. Tie sú však proti kvaplom žlto-bielej farby nič. Tieto sú dlhé, a podobajú sa na sliz. Nad hlavou sme mali samozrejme koľajnice, a náznak chodby, ktorá sa nad nami nachádzala.
Baňa je jedinečná, mne však prišla ako kópia Horného Augustína a 'bane' v Hodruši-Hámroch, ktorej názov sa nahlas nehovorí.
Video:
https://youtu.be/yB8TPI7qNjk?si=vafUbAkQTMipM7TQ