V útrobách samotného pekla - štôlňa Ignác dolná

Národný park Nízke Tatry pod svojími končiarmi uchováva veľké nerastné bohatstvo. Kopce Dechtárka a Pekelná sú plné chodieb z rôzneho obdobia baníctva - od starín až po moderné dane. Už od dávnoveku sa v Dúbrave ťažilo železo, antimonit či dokonca zlato. 

Tentokrát sme sa rozhodli pre štôlňu Ignác dolná, čo sme však oľutovali. Do štôlne ako takej sa nedá dostať inou cestou, než cez strmú nebezpečnú úpadnicu z Ignác strednej. Poďme však po poradí. 

Cestou ku Ignácom sme prechádzali okolo ústia štôlne Martin, ktorá sa zmenila na nepoznanie. Pred vstupom je jazierko hlboké cez 30cm, keďže sa zmenil tok potoka. Flotačná, ktorá je o pár metrov ďalej bola suchá, avšak stále neprístupná.

Po zdolaní strmého stúpania do výšky 1070mnm sa pred nami objavila rozsiahla halda bane Ignác dolná. Dodnes sa na nej dajú nájsť pekné vzorky antimonitu, treba len hľadať. V okolí haldy sa nachádza pozostatok banskej lanovky a pár vozíkov. 

Vstup do štôlne je nenápadný, a veľmi úzky. Po vstupe sa treba stáčať a cez úzku medzeru v závale pokračovať hlavou napred do bane. Nasleduje pár metrov chodby, a dostávame sa na prvú križovatku. Ako inak, znovu treba prekonať zával a prejsť po zradnej spadnutej výdreve. Táto chodba pokračuje ďalej do neznáma, no my sme z nej zišli cez rozpadnú úpadnicu (v ktorej som sa len cestou dolu vďaka ruksaku a výške 191cm 2x zasekol). Úpadnica nás doviedla do obzorov štôlne Ignác dolná, ktorej stav bol rovnako žalostný ako stav úpadnice. 

Pri pohľade na strop alebo stenu chodieb človek zbadá mnoho prasklín a uvoľnenej horniny, ktorú silou vôle podopiera zhnitá výdreva. Mimochodom jej pevnosť je predstavu asi taká, že sa rozpadá už aj pri jemnom dotyku. Nebezpečenstvo narastá spoločne s rastúcou vzdialenosťou od povrchu. V najhlbšom bode sme mali podľa starého banského značenia nad hlavami okolo 600m hornín. 

Cez polorozpadnuté chodby sa dostávame ku hlavnej atrakcii štôlne. V tme sa pred nami objavuje rad deviatich vozíkov, no bohužiaľ bez lokomotívy. Od nich sa začína šíriť známa banská zatuchlina, ktorá značí, že druhé ústie bude zjavne zavalené. To však neodradilo Filipa, a tak sme pokračovali cez nestabilné časti smerom k ústiu až do momentu, kedy sa na nás začala chodba rúcať. Adriana trafila uvoľnená výdreva, a mňa kusy uvoľnenej horniny, ktorá spadla zo steny. Od tohto momentu som prestal vnímať čas a ani neviem ako, už sme pozerali na úpadnicu. Najhorší úsek je ešte len pred nami. Samozrejme, znovu som sa zasekol pod výdrevou...
Na záver nás čakal už len ten najkrajší pohľad - pohľad na oblohu z ústia štôlne.

Video:

https://youtu.be/eOdSP8pfMEo?si=Yg19ABj0YmgrfrG3